Prechádzajúc sa príbehmi ukrajinskej avantgardy a Novou Káznicou si uvedomujeme, že sa pred nami rozpína história, ktorá nie je až taká neznáma a neporovnateľná s dneškom. Skutočne sa história opakuje? Alebo len vďaka analogickej metóde dokážeme lepšie pochopiť súčasnosť? Mala Ukrajina niekedy šancu stať sa autonómnou? A bude ju raz mať?
Slepci je imerzívna inscenácia, ktorá vznikla v koprodukcii brnianskeho Divadla 3+kk a charkovského nezávislého divadla Publicist Theatre v priestoroch Káznice v Brne. Autorkou divadelnej hry je Nina Zakhozhenko a režijne spracovanie zrealizoval Kostiantyn Vasiukov.
Tvorivý tím v inscenácii kladie dôraz na príbehy spisovateľov a divadelníkov ukrajinskej avantgardy, ktorí sa museli vyrovnávať s vtedajším komunistickým režimom. Herecký súbor tvoria traja ukrajinskí herci a jedna herečka (Artem Afanasyev, Vlad Solodun, Illja Borzenko, Nikol Svidzindska), a taktiež dve české herečky (Magdalena Kovářová, Pavla Kopřivová) a multiinštrumentalista Tomáš Vtípil. Pomedzi príbehy ukrajinskej avantgardy sa preplietajú fragmenty z ich osobných pohľadov na súčasnú situáciu vojnového konfliktu na Ukrajine.
foto Terezie Fojtová
Na začiatku si každý z divákov losuje kartičku, ktorá ho priradí buď k skupine slepcov alebo k pozorovateľom. „Slepci“ majú následne zaviazané oči a musia sa spoliehať na hercov, ktorí ich vedú. Pozorovatelia sú v tomto prípade len „obyčajnými“ divákmi. Prvá časť predstavenia sa odohráva v komunitnej záhrade. Herci podávajú slepcom do rúk rôzne predmety, jedným z nich je aj kobza, starobylý strunový nástroj, na ktorom hrali kobzari – speváci zohrávajúci rolu historicko-spoločenskej inštitúcie. Zjednodušene povedané, svojím spevom zachovávali ukrajinskú históriu a identitu. Tvorcovia v inscenácii poukazujú na dôležitosť kobzarov a dopĺňajú, že ukrajinskí ľudoví speváci a básnici bývali slepí a po perzekúcii ich nahradili básnici „mestskí“.
Spoluúčasťou na predstavení diváci participujú na „púti dejinami“ začínajúc od kobzarov. Ak chceme uvidieť históriu očami slepca, ktorý stál pri umeleckej genéze utvárania národnej identity, neexistuje asi lepší spôsob ako ju zažiť, než ako nevidomý.
Keďže majú slepci previazané oči, ich ďalšie zmysly sa automaticky aktivizujú. S týmto javom sa v inscenácii vedome pracuje, a to tak, že herci slepcom podávajú predmety, ktoré súvisia s hovoreným textom. Aj keď ich nevidia, môžu si ich ohmatať či si k nim privoňať. Pozorovatelia majú možnosť len sledovať dianie, a aj keď majú väčšiu kontrolu nad prostredím, v ktorom sa nachádzajú, paradoxne sú do inscenácie zapojení v menšej miere.
foto Terezie Fojtová
Intermezzá, ktoré vznikajú počas presunov do ďalších miestností a budov, herci vypĺňajú replikami, spevom či hudbou. Sú podstatné najmä pre udržanie celistvého tvaru imerzívnej inscenácie: kvôli presunom je divácka pozornosť náchylnejšia na rozptýlenie, a divák môže ľahšie stratiť napojenie na dianie. Zároveň tak účinkujúci nahrádzajú vizuálne prostredie, ktoré slepci nemôžu vidieť.
Aj keď inscenácia reflektuje historické udalosti, po formálnej stránke nie je dokumentárnym divadlom s dominujúcimi faktografickými údajmi. Je skôr montážou naratívov, ktoré spolu tematicky súvisia. Avšak redukcia na samotné naratívy nie je presná, pretože aj po obsahovej ako aj formálnej stránke sa tvorcom podarilo (aspoň z mojej osobnej a vypozorovanej skúsenosti) dosiahnuť imerziu, teda ponorenie, vnorenie diváka do predstavenia.
V tejto inscenácii sa v nuansách zjavuje a zas ustupuje z pozície naliehavosti večná otázka zmyslu tvorby umenia, poézie, divadla. Predovšetkým ide o jej relevanciu v kontexte vojny, o to, či ešte dáva zmysel niečo tvoriť, keď sa človek de facto nachádza v okamihoch existenčného boja. Lebo už ani slová nemusia stačiť na vyjadrenie každodennej hrôzy, ktorú ľudia vo vojne prežívajú. Akú má teda umenie pozíciu počas vojny?
Umeniu môžeme pripísať inštrumentálnu úlohu či naň nahliadať autotelickou perspektívou, ale v zásade ide vždy o komunikáciu, ktorá je formálne iná ako bežný dialóg a ponúka priestor pre introspekciu. Podstatu a zmysel umenia si ale musí každý definovať sám pre seba.
Implicitný odkaz v Slepcoch nám však ponúka uistenie, že umenie počas vojny v zásade slúži ako morálne a existenciálne skúmanie, ktoré kladie otázky o povahe násilia, etike moci a hodnote ľudského života. Môže fungovať ako forma svedectva, zachovávajúc hlasy a skúsenosti tých, ktorí by inak mohli byť zabudnutí. Či to bol Semenko, Sosjura, Chvylovyj, Teliha, Les Kurbas alebo ďalší ukrajinskí spisovatelia a spisovateľky, režiséri a režisérky. Prostredníctvom toho, čo zanechali pre svoju rodnú krajinu, dokázali transformovať individuálnu bolesť do kolektívnej pamäte. No okrem bolesti prinášajú aj to na prvý pohľad najbanálnejšie – návrat k emocionálnej hĺbke.
Tento odkaz je platný aj pre samotný realizačný tím. Príbehy, ktoré tlmočia, sa stávajú inšpiráciou pre vyrovnávanie sa so súčasnosťou.
Inscenácia Slepci sa nepokúša v divákovi vyvolať hrôzu z vojny na Ukrajine, tú sme schopní zažiť všetci, ak si pozrieme správy a necenzurované videá z bojovej zóny. V kontradikcii k vojne sa jednotlivé obrazy inscenácie neinvazívne plazia pod kožu diváka, ktorý nemusí mať strach o svoj život. Pochopenie nadobúdame spoločným prechádzaním po ruinách reálií, ktoré sú stále v niečom živé, a v ktorých môžeme premýšľať aj o histórii vlastnej krajiny.
Záverečná scéna sa odohráva v kaplnke bývalej Káznice a popisuje divadelnú tvorbu ukrajinského režiséra Les Kurbasa. Slepcom zložia z očí masky, všetci diváci sa usadia a už sa stačí len dívať a počúvať. Les Kurbas mal ideu, podľa ktorej divadlo koncipoval ako chrám, vyžadoval religiózny akt, ktorý chcel uskutočniť návratom k rituálnym koreňom divadla. Ako všetci umelci spomenutí počas predstavenia, aj on realizoval revolúciu skrz umenie. Rovnako aj samotná inscenácia je deklaráciou toho, že ukrajinskí umelci chcú byť vypočutí a chcú umelecky vyjadriť svoju nespokojnosť, aj napriek tomu, že to zatiaľ nie je možné v ich rodnej krajine.
Laura Genčúrová
Comments