Program 17. ročníka festivalu Kiosk ponúkol nemálo sólových performancií, ktoré súviseli s jeho tohtoročnou témou invázie, a skrz ktorú sa prelínal motív hľadania identity a prekračovania stereotypov. Performancie poväčšine súviseli s introspekciou umelcov, ktorí jednotlivé diela tvorili.
Tzv. súčasné pohybové mystérium s odbornými komentármi Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz od tvorivého tímu v zložení Magdaléna Žiaková, Juraj Mydla, Ema Benčíková, Anka Sedlačková nenásilne prepája ortodoxnú vieru s prekračovaním rodových stereotypov a ukazuje, ako sa ľudia vyrovnávali s inakosťou v minulosti.
Juana de la Cruz bola abatišou františkánskeho rádu na prelome 15. a 16. storočia, ktorá ako mnohé ženy v týchto časoch utiekla do rádu prezlečená ako muž. Anka Sedlačková stvárňujúca Juanu de la Cruz má na sebe príznačný meštiansky stredoveký odev. V úvode má na sebe závoj, bielu látku, ktorá siaha až po horizont a prepája performerku s celou scénou. Sedlačková s látkou bojuje a jej tanec reprezentuje väzenie, ktoré pre Juanu predstavaval nútený sobáš.
V performancii dominuje pohyb a tanec Sedlačkovej stvárňujúci obrazy zo života svätej, audio nahrávka odkazujúca na Juanine biografické údaje a silná vizuálna zložka pozostávajúca z bielej plachty. Tieto tri zložky sa dopĺňajú a sú vo vzájomnom dialógu. Počas performancie sa na displeji televízie premietajú citované zdroje a pri spomenutí pojmov, ktoré sú typické pre cirkevný diskurz, sa zobrazia ich definície.
Z audio nahrávky sa dozvedáme, že Juana de la Cruz bola pravdepodobne androgýnna, čiže obojpohlavná osoba. Z jej hagiografie sa zachovala informácia, že mala ohryzok, tzv. Adamovo jablko a hlbší hlas. Tiež mala v mníšskom ráde privilégiá, ktoré konvenčne dosahovali v spoločnosti len muži, napríklad mohla verejne kázať. Aké bolo byť ženou v 16. storočí predstavila Sedlačková, ktorá sa po dlhšej pohybovej scéne postavila pred divákov, tým prelomila štvrtú stenu a rozvoľnila sugestívny akcent performancie. Sedlačková je staršia tanečnica a v jej prehovore bolo cítiť distingvovanosť, ale aj istý cynický humor. Vyobrazila tak absurditu vtedajších noriem, ktoré sa od stredoveku do súčasnosti až tak radikálne nezmenili.
Fotografie: © Natália Zajačiková
Tematizovanie androgýnnych či intersexuálnych osôb môžeme v česko-slovenskom kontexte nájsť aj vo filme Úsvit z roku 2023. Aj keď je táto téma špecifická a čo sa týka filmových námetov vo všeobecnosti neobvyklá, zistenie, že ide o prvý prípad, kedy tvorcovia obsadili transrodovú osobu v celovečernom česko-slovenskom filme, je v celku zarážajúce. Odhliadnuc od tohto, fakt, že tieto diela vznikajú, je aspoň vyjadrením toho, že sa ako spoločnosť vyvíjame a že s citlivým prístupom sa tieto námety môžu postupne stávať normou.
Citácia, ktorá zaznie počas performancie, a ktorá nesie vcelku kontroverzný ráz v konfrontácii s cirkevnými dogmami (kvôli čomu bola historicky cenzurovaná), je Juanin opis toho, ako si na ňu Boh ľahol a potom na nej „hral“ ako na gitare. Erotické predstavy pri viere podobnej intenzity nie sú výnimkou. Známa Berniniho socha Extáza svätej Terézie vyjadruje slastný a súčasne bolestivý závrat Terézie pri prenikaní „Božej lásky“ do jej vnútra a síce nie explicitne, ale latentne je možné vnímať toto vyobrazenie ako istú sexuálnu deriváciu. Anka Sedlačková so spomínanou plachtou rôzne manipuluje, v tejto sekvencii navyše plachta pripomína ženské genitálie. Aj napriek minimalizmu scénografie pôsobí v performancii funkčne a biela látka nesie mnoho významov.
Cherry picking náš každodenný
Každé náboženstvo a každá spoločnosť pristupuje k intersexualite individuálne. Prirodzene sa to vzťahuje aj na historický kontext. Je možné nájsť mnoho príkladov, kedy napríklad kresťania zobrazovali Ježiša ako intersex osobu (jeho rana bola vyobrazená v tvare vulvy). Ježiš je pre kresťanov svätou a privilegovanou postavou, a tak sa snažili rôznymi spôsobmi vyjadriť jeho inakosť od toho „ľudského“. To súvisí aj s bezpohlavnosťou Boha.
V kresťanskom ponímaní sa Boh odlišuje od zvyšku sveta v prvom rade tým, že je svätý. Rozdelenie medzi Bohom a človekom pre teologickú terminológiu predstavoval problém, pretože božská bytosť nenesie charakteristiky zhodné s tým, čo poznáme, pretože je to entita, ktorá nás presahuje. Cieľom každého náboženstva je vytvoriť čo najväčšiu komunitu, ktorá bude veriť v to isté, preto sa musel jazyk prispôsobiť každému. Patriarchát existoval dávno pred vznikom kresťanstva, preto bolo prirodzené, že tejto entite nazývanej Boh prisúdili gramaticky mužský rod, aby symbolizoval autoritu a silu, t.j. cisheteronormatívne vlastnosti. Táto paušalizácia viedla k tomu, že pre mnohých sa stal gramatický rod legitímnym.
Podľa môjho názoru je podstatné sledovať, ako sa diskurz mení naprieč históriou a že to, čo vnímame ako „normálne“, malo v minulosti iné podoby. Myslím, že je podstatné poznať aj túto náboženskú sféru, ktorá je neoddeliteľná od kultúrno-historického kontextu strednej Európy, vytvoriť si argumentačný aparát a nadhľad nad témami, ktoré sú často využívané na zastrašenie či na manipuláciu spoločnosti. Príkladom je práve LGBT+ komunita a všeobecná xenofóbia, ktorú politici na Slovensku strategicky využívajú na to, aby odvádzali pozornosť od socio-ekonomických problémov štátu a nenávisť zakladajú na tradičných hodnotách údajne vychádzajúcich často aj z kresťanstva. To, čo považujú za legitímne, je v zásade len cherry picking.
Performancia Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz sa divákovi dogmaticky nevnucuje a ani neodsudzuje náboženstvo ako také. Artikuluje jasný postoj, ktorý sa opiera o konkrétne zdroje a porovnáva ich s dneškom. Jej odkazom je, že identita, rod, názor, viera, môžu byť fluidné, a že inakosť nemusí byť monštruózna ani nadpozemská.
Laura Genčúrová