Predstavte si, že kamenné divadlá slúžia ako nájomné haly a repertoárová tvorba znamená vrchol experimentu. Keď som vyrazila na služobnú cestu do Soulu, myslela som si, že tamojšiemu divadelnému trhu dominujú muzikálové produkcie a činohra, podobne ako u nás. Po stretnutiach s miestnymi som pochopila, že kórejský divadelný mainstream zosobňuje komercializácia trhu. Preto je snom nezávislých divadelníkov nasledovať západný model repertoárového divadla. Ale ak mať umeleckého šéfa, dramaturga a stály herecký súbor je „niečo iné“ – čo je potom norma?
Divadelná štvrť Daehangno
foto Viktória Citráková
Na úvod je potrebné rozlíšiť medzi pojmami „divadlo“ a „divadelná spoločnosť“, ktoré budem v texte používať. Pod „divadlom“ rozumejme kamennú inštitúciu a pod pojmom „spoločnosť“ nezávislý, častokrát menší ale i medzinárodné uznávaný divadelný kolektív. Z lokálneho kontextu ide napríklad o Yohangza Theatre Company či Theatre Company Dolpagu.
Zatiaľ čo divadelná spoločnosť má svojich stálych členov, teda režiséra, dramaturga, častokrát i scenáristu a herecký súbor, divadlo disponuje „len“ produkčným a technickým zázemím ale režiséra ani herecký súbor nemá. Verejné divadlá fungujú skôr ako objekty poskytujúce zázemie pre hosťovanie divadelných spoločností. V kórejskom kontexte je ich fungovanie založené na tzv. systéme „venue-hiring“, kedy dochádza k výmene hracích priestorov za obsahovú náplň programu.
V praxi to funguje tak, že ak divadlo zostavuje program na ďalšiu sezónu, buď vypíše otvorenú výzvu, do ktorej sa môže prihlásiť akákoľvek divadelná spoločnosť alebo vyberie predlohu na adaptáciu, pre ktorú najme (angl. to hire) umelecký tím. Divadlo teda nemá kmeňového režiséra ani dramaturga, nemá svoju identitu a nerozhoduje autonómne dokonca ani o tematickom naplnení sezóny. Národná divadelná spoločnosť určila v uplynulých troch rokoch venovať sa primárne týmto témam: v roku 2021 hendikepom v umení, v roku 2022 klimatickej kríze a v roku 2023 technológiám v umení. Odporúčanie musia nasledovať aj menšie divadelné spoločnosti žiadajúce finančnú podporu od štátu alebo veľké produkčné platformy ako Doosan Art Center či Producer Group Dot v prípade grantového projektu na konkrétny rok.
This system is destroying Korean theatre culture
V tomto systéme dominuje súťaživosť o zapáčenie sa. Divadlá si vyberajú hercov a herečky podľa ich populárnosti a atraktívnosti. Divadelné spoločnosti, ktoré sa venujú angažovanejším témam a nemajú šancu veľké sály zaplniť, sú z otvorených výziev odpísané. Ako divák nemáte šancu tušiť, na čo do svojho obľúbeného divadla idete, pretože zakaždým vo vašom obľúbenom divadle hrá niekto iný. Tieto inštitúcie, ktoré majú obrovské multifunkčné sály, častokrát s kapacitou až tisíc divákov, nemajú umelecké vedenie ani koncepčnú dramaturgiu, slúžia tak výhradne komerčným účelom.
„Tento systém je to, čo ničí kórejskú divadelnú kultúru,“ zveruje sa mi Inchul Jun, režisér Theater Company Dolpagu založenej v roku 2015, ktorá sa venuje sociálnej kritike, spoločenským témam a otázkam genderu. Sú to práve divadelné spoločnosti, ktoré majú svoj herecký ensemble, tvoria kolektívne, vyhraňujú sa esteticky či záujmom o určité témy. Inchul mi povedal, že s týmto modelom tvorby ho zoznámili profesori réžie na Korean National University of Arts, ktorí si ho osvojili počas štúdií vo Veľkej Británii či Rusku. „Univerzity momentálne udávajú nový divadelný štýl, prostredníctvom ktorého chceme potlačiť prázdnotu, vyprázdnenosť a komerčnosť divadelnej scény,“ dodáva.
Divadelná štvrť Daehangno
foto Viktória Citráková
Divadlo všade ale vlastne nikde
„Sídli tu okolo sto alebo dvesto divadiel,“ vraví Grace, keď prechádzame známou divadelnou štvrťou Daehangno, kde sa koná hlavná časť festivalu, ktorý som prišla navštíviť. Lístky predávajú pouliční stánkari a na predstavenie môžete zájsť takmer kedykoľvek, po obednej pauze či medzi dvoma meetingami. Ale väčšina týchto divadiel, ako som už vysvetlila, slúži iba na prenájom a súbory v snahe, aby ich vypredali, cielia na publikum komediálnymi či romantickými adaptáciami.
Ak hľadáte experimentálnejšiu produkciu, ľahko sa môže stať, že za predstavením cestujete hodinu od centra a potom blúdite medzi kancelárskymi budovami. Takto som napr. o tretej poobede šla do agentúry KOCCA na sociálne-kritickú inscenáciu Ankle divadelnej spoločnosti greenpig, ktorá tematizovala situáciu mongolských utečencov v Kórei a ich otrasné pracovné podmienky, pre ktoré prichádzajú o končatiny.
Elephants Laugh, Sejong S Theater
foto Viktória Citráková
Naopak, performance Muljil_Sync Next 23 kultovej režisérky Jinyeob Lee, ktorá v roku 2009 založila divadelnú spoločnosť Elephants Laugh pôvodne zameranú na pouličné divadlo a projekty pre zdravotne znevýhodnených, sa konala v jednom z najväčších kultúrnych centier Soulu. Sejong Center je umelecký komplex sídliaci na najfrekventovanejšom bulvári Jongno, ktorého súčasťou je niekoľko menších divadiel, galéria, filharmónia a operná hala s kapacitou až tritisíc divákov.
Možno práve to, že tento súbor môže hrať v akomkoľvek sále, ktorý dokáže zaplniť, je jednou z mála výhod kórejského venue-hiringu. Ďalšou z výhod je produkčná a technická pomoc, ktorú si tieto nezávislé kolektívy nemôžu zabezpečiť sami. Z finančnej podpory platia primárne priestory na skúšanie a častokrát sú to práve herečky v roli produkčnej či fundraiserky, ktoré zháňajú ďalšie peniaze na nové projekty či zájazdy. Počas svojho pobytu som tiež narazila na niekoľko mladých nezávislých produkčných platforiem, ktoré týmto divadelným spoločnostiam poskytujú služby za priateľské ceny či dokonca dobrovoľnícky.
Seongbukdong Beedoolkee Theatre
foto Viktória Citráková
Všade je to rovnaké
Uplatňovanie beauty štandardu, preferovanie odľahčenejších a komediálnejších tém, neistota fungovania na voľnej nohe, podfinancované angažmá... Čím sa to líši od toho, čo zažívame tu? Možno sa vo svojej tvorivej práci cítime ohrození komodifikáciou kultúry rovnako, ako naši kórejskí kolegovia.
Najsilnejším rozdielom medzi európskou a kórejskou divadelnou scénou, ktoré som počas svojho pobytu zažila, bolo publikum. Bolo nevídane prítomné, súdržné a empatické, svoje prežívanie dávalo nahlas najavo. Najviac ma prekvapilo, keď na konci hry o mongolských utečencoch ľudia takmer nezatlieskali a herci a herečky sa neprišli ukloniť. Opýtala som sa môjho sprievodcu, prečo to tak je. „Tlieskať niečomu, čo je smutné, a čo ma fakt zasialo? Niekedy na to nie je dôvod,“ povedal. Naopak, pri niektorých predstaveniach sa tlieskalo ešte pred samotným začiatkom a diváci tak dali hercom najavo, ako sa na nich tešia. Záverečný potlesk bol potom akýmsi merítkom ich výkonu.
Chugaengjirdang, National Theatre of Korea
foto Viktória Citráková
Občas mám pocit, že v divadle tlieskam skôr diplomaticky než spontánne. V Ázii som sa ako diváčka cítila byť súčasťou deja. Cítila som, že sa môžem prejaviť skôr než odídem zo sály, a že s tým, na čo sa práve dívam, mám niečo spoločné. Individuálnu prítomnosť v hľadisku nahradilo kolektívne prežívanie publika. Samozrejme, moja reflexia je subjektívna a nechcem tvrdiť, že niečo je lepšie alebo horšie než to druhé. Chcem len napísať, čo som počas svojho sedem-dňového pobytu v Soule zažila.
Medzi ďalšie nezávislé kórejské divadelné spoločnosti patrí feministický kolektív Tiger Power Theater, nemecko-kórejský kolektív Prisma, situačná site-specific skupina Creative VaQi, tanečná skupina Goblin Party a New Universe Theatre Company.
Viktória Citráková je studentka performance brněnské FaVU, koordinátorka projektů v produční platformě Terén a externí redaktorka časopisu CEDIT. Věnuje se literatuře, básnickému divadlu a aktivismu.
Propagačné materiály Terénu a IDU
foto Viktória Citráková
Cesta byla realizována v rámci programu PerformCzech – ProVisit s podporou Institut umění – Divadelní ústav a Národního plánu obnovy.