Neplač, Anna! je súčasťou repertoáru Bábkového divadla na Rázcestí (BDnR) už od roku 2001. Obnovená premiéra tohto titulu sa uskutočnila v roku 2023 vzhľadom k jeho tematickej nadčasovosti, ako to objasnila autorka Iveta Škripková píšuca (aj) pod pseudonymom Július Meinholm.
Inscenácia pôvodne vznikla ako súčasť projektu Šamanky – čiže ženy, ktoré niečo odklínajú– realizovaného v rozmedzí rokov 2000 až 2002. Názov projektu trefne dekódovala aj slovenská divadelná historička a teoretička umenia, Dagmar Inštitorisová: „Spojenie šamanka žena bolo v celom projekte metaforickým pomenovaním veľkej vnútornej sily neľahkým životom skúšaných žien mnohých generácií.“ [1]
Projekt iniciovala dramaturgička a riaditeľka BDnR Iveta Škripková v spolupráci s Katedrou anglistiky a amerikanistiky Univerzity Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici. Okrem odbornej pracovníčky katedry – Kataríny Feťkovej, na ňom spolupracovali aj študentky a študenti z iných katedier Filozofickej fakulty UMB. Projektu sa autorsky zúčastňovalo aj študentstvo z Akadémie umení (AKU) v Banskej Bystrici.
Na tomto projekte aktívne participoval aj režisér BDnR – Marián Pecko, ktorý okrem iného navrhol jeho rozdelenie do troch častí. Prvou bola inscenovaná prednáška Objavenie témy vedená Feťkovou. Jej zámerom bolo priblížiť päť ikonických spisovateliek amerického pôvodu, ktoré svojím cítením prekročili normy – Emily Dickinson, Anne Bradstreet, Emily Wharton, Sylvia Plath a Toni Morrison. Feťkovej odborný výklad bol obohatený scénickými obrazmi nielen z tvorby, ale aj zo života vyššie spomenutých žien-umelkýň, na čom sa herecky podieľali práve študentky a študenti AKU. Ako objasnila Škripková, zámerom inscenovanej prednášky bolo vyjadriť sa k identite ženy. Reflektovať, čím žije v osobnom i verejnom živote.
Druhá časť projektu niesla názov Spovede a mala podobu týždenného workshopu pozostávajúceho z viacerých kreatívnych dielní – divadelnej (vedúci Marián Pecko), výtvarnej (vedúci Miroslav Broš, Martin Kratochvíl a Katedra výtvarnej výchovy UMB), pohybovej (vedúci Zuzana Hájková a Divadlo Štúdio tanca) a literárno-bilingválnej dielne (vedúce Iveta Škripková a Katarína Feťková). Súčasťou bol aj odborný výklad o základoch šamanizmu v podaní šamanky Kataríny Hrčkovej. Výsledným tvarom workshopu bola koláž z Peckovej divadelnej dielne zameraná nielen na tému spovedí, ale aj desiatich božích prikázaní. Zámerom konkrétnych tém bolo venovať sa mýtom o ženách.
Šamanky boli zavŕšené predmetom tejto recenzie – inscenáciou Neplač, Anna! v réžii Mariána Pecka, v hlavnej úlohe s Mariannou Mackurovou. Inscenácia nesie podtitul Príbeh Ženy napísaný podľa Muža, čo malo nepriamo provokatívne poukázať na fakt, že hry od mužských autorov sú doposiaľ lepšie prijímané než tie od žien (!). Ako autora preto divadlo uvádza fiktívneho Júliusa Meinholma, ktorého životný príbeh je však až zvláštne uveriteľne načrtnutý v bulletine inscenácie. Zásadný vplyv na vierohodnosť príbehu má zrejme aj zakomponovanie kľúčovej svedkyne Meinholmovej existencie, jeho fiktívnej pravnučky Radky Kain-Milej, ktorá po pradedovej smrti náhodne našla vyše 500 autorských hier na povale jeho domu. Odvtedy ich začala aktívne prekladať a poskytovať divadlám...
Projekt Šamanky bol pre tvorivú cestu BDnR nakoniec prelomový. Ako prvý sa totiž intenzívne dotkol témy ženskej skúsenosti, vďaka čomu sa nakoniec odštartovala nová dramaturgická línia BDnR. Zároveň išlo o vôbec prvú profesionálnu spoluprácu BDnR s akademickou obcou, ako to uvádza Iveta Škripková vo svojej nedávno publikovanej monografii Feministické divadlo a jeho slovenská cesta.
Javisko i hľadisko spočiatku vyvolávali dojem určitej stiesnenosti. Diváci sediaci v prvom rade (vrátane mňa) nemuseli vynaložiť priveľa námahy, aby sa dotkli jedinej konštrukcie umiestnenej v strede javiska, kruhu, na ktorom bola natiahnutá umelá trávnatá plocha. Dookola tohto minijaviska bolo rozmiestnených deväť zhasnutých žiaroviek. V jeho epicentre však pompézne stála jediná stolička s drevenými nohami a napínacím poťahom v krémovej farbe pred tmavočervenou oponou. Po bokoch javiska boli rozmiestnené už len neutrálne pôsobiace biele prospekty.
Podnetné nebýva len šifrovanie významov počas samotného divadelného predstavenia, ale aj pred ním. Významovo sú totiž neraz prepojené a nebolo tomu inak ani v tomto prípade. Takmer „stlačené“ javisko na hľadisku totiž nemohlo pôsobiť inak ako predzvesť priamej konfrontácie herečky s divákmi.
K obsiahlejším úvahám pred predstavením však neviedli len proporcie javiska a hľadiska, ale, prirodzene, aj kruhová konštrukcia s objektmi na nej – sériou žiaroviek a stoličkou – a ich interagovanie s trávnatou plochou. Rozmiestnenie žiaroviek v tráve asociovalo nielen určitú slávnostnosť, ale tiež kontrast, keďže žiarovka do trávy prirodzene nepatrí. Akoby sa však týmto spojením nepriamo predostierala snaha umelého o možný návrat k prirodzenosti. To sa napokon aj potvrdilo v poslednej časti deja s názvom Spievanie v daždi, keď postava Anny precítene deklamuje svoje životné uvedomenia vzdialenej dcére Frani: „Keď si nebudeš vedieť dať rady, budem ďaleko, zamrznú telefóny a vyschnú všetky perá, poraď sa so stromami. ... Patríme k stromom, čo vedia liečiť a vrátiť radosť... ... Obidve patríme listom, tráve, moru, vtákom, lesným plodom, skalám a smiešnym netopierom.“
Vzhľadom k téme titulu Neplač, Anna! bola stolička na trávnatom javisku jasnou predzvesťou osobnej výpovede so závažným obsahom. Mäkká tráva pod tvrdou stoličkou však dominantnosť tohto kusu nábytku v istom slova zmysle zmierňovala a predznamenávala tak aj vtipné alebo aspoň odľahčujúce dejové momenty. Čo bolo napokon jasne čitateľné najmä v časti Z vlastnej hlavy, kde má postava Anny nasadený červený klaunský nos. Napriek vtipnému vzhľadu sa však tvári zúfalo, pije červené víno a spomína na svojho manžela, ktorý sa správal agresívne, keď sa náhodou rozbili jeho porcelánové fajky, hoci aj voči vlastnej dcére: „...práve jednu z nich rozbila, decko pojašené, to bol taký cirkus! Zrezal ju ako hada. Keby som sa jej chcela zastať, aj mne sa ujde.“
„Stlačený“ priestor sa však vo štvrtej časti hry (z celkovo šiestich) nazvanej Rodinné zlato nečakane mení. Bočné biele prospekty sa zdvíhajú do výšky a odhalia multifunkčnú domácnosť – obývačku (kreslá), kúpeľňu (vaňa) aj kuchyňu (stoličky a stôl) v jednom. Scénografickým špecifikom bol plynový sporák, odvážne zapnutý až do konca predstavenia (!). Či tiež mohutný gramofón evokujúci časy minulé.
Zmenené, priestrannejšie javisko vcelku pôsobilo oveľa intímnejšie – dovolilo „viac dýchať“, než prvotné minijavisko snažiace sa o vyvolanie dojmu dôvernosti.
Inscenácia Neplač, Anna! nie je štandardnou činohernou inscenáciou. V istom zmysle by sme ju mohli nazvať monodrámou, keďže je jej inscenačná stratégia zameraná na jedinú ženskú postavu – herečku Mariannu Mackurovú alias Annu (tieto dve roly sa v deji neustále variujú) – vo veku tridsať rokov. Inscenácia je zároveň založená na princípe divadla v divadle. To znamená, že inscenovaný príbeh je vsadený do divadelného prostredia nielen po formálnej, ale aj obsahovej stránke.
Ostatné postavy inscenácie – Annina stará mama Hilda (Alena Sušilová), Hildina staršia sestra Relika (Mariana Kovačechová), Annina mŕtva sestra Ema (Ľubica Pradidová), aj reálni javiskoví technici (Richard Mažáry a Pavol Bukovina) – majú len epizódne výstupy. Priebeh deja však autenticky korenia svojimi špecifickými hereckými i (v prípade javiskových technikov) nehereckými charizmami. Javiskový príbeh je tak aj vďaka nim pozoruhodne kódovaný, práve vzhľadom k dráždivému tajomstvu, ktoré v sebe ukrývajú v spojitosti s Anniným životom.
Ukážkovým príkladom pôsobivej záhadnosti deja sú predovšetkým postavy dvoch dám v už takmer „nadpozemskom“ veku (tzn. tesne pred stovkou!) – Anninej starej mamy Hildy a jej staršej sestry Reliky vystupujúcich v časti Rodinné zlato. Majú na sebe dobové parochne bielej farby a priam historické odevy doplnené o elegantné čierne saká či čipkované detaily. Neoddeliteľnou súčasťou ich rafinovane stareckého vyžarovania bola aj vizáž – make-up v až mŕtvolne bielej farbe schovávajúci aj pery a zvýrazňujúci kruhy pod očami. Špecifický bol pre nich kontrast ich zdanlivo vyprázdnených očí a replík vypovedaných temperamentnejším tónom. Keďže sa Hilda s Relikou počas spoločného dialógu nedívali na seba, ale do publika, plynutie ich reči sa ocitlo v zvláštne stagnujúcej dynamike, ktorá je však typická práve pre staršiu generáciu.
V súvislosti s príchodom týchto postáv pozoruhodne nepôsobilo len ich vizuálne vyžarovanie, ale aj obsahový kontext. Napríklad úvodný konflikt Herečky s Hildou. Predmetom ich sporu je otázka pravej identity oboch žien. Pričom sa možno začať aj roztopašne pohrávať s otázkou fiktívnosti konkrétneho časopriestoru, v ktorom sa tieto postavy – každá zastávajúca úplne iné stanovisko – spoločne ocitli. Otvára sa tu otázka, či je postava Herečky skutočnou Annou. Ak áno, prečo potom nechce uveriť, že by Hilda mohla byť jej starou mamou? Alebo to tak vôbec nie je a pravda je predsa len na Herečkinej strane?
Až je táto čoraz viac vystupňovaná – hlasom i fyzickou akciou (buchnutie po stole) – dilema rázne uzatvorená vetami Herečky adresovanými Hilde: „Ty nie si skutočná. Ty si iba taká postava! Šic, šic, zmizni!“ Aj diváka môže po takých priamych slovách vnútorne zamraziť. Hilda je potom zobrazená ako „pirandellovská“ postava bažiaca po nájdení svojho autora, resp. v tomto prípade aspoň spoluaktérky – vnučky Anny. To dokazuje aj nasledujúca replika Hildy svedčiaca o ešte tvrdohlavejšom presvedčení: „Nemávaj tými habarkami! ...tak sa na seba pozri, ako vyzeráš, si zelená ako hlísta. ... A mojej postave daj pokoj... ... Keby nebolo v záchode to decko, zavriem tam teba, aby si vytriezvela.“
Presvedčenie o rodinnej príbuznosti čoskoro prítomnej Reliky s Herečkou-Annou napokon nie je o nič iné ako to Hildino. Skôr len podporuje intenzitu Herečkinho čoraz silnejšieho vonkajšieho útlaku, ktorého vrchol nakoniec predznamená gaštanové pyré. Hilda s Relikou ním zatúžia Herečku-Annu nakŕmiť (hoci aj násilným spôsobom), pretože je vraj dobré na potenciu, špeciálne na plodenie synov (!) Gaštanové pyré by však bolo v inscenácii len ťažko vizuálne postrehnuteľné, ak by sa o ňom otvorene nehovorilo. Išlo totiž o malý sklenený pohár s hnedastou hmotou (ktorá v realite mohla byť prakticky čímkoľvek). V tomto prípade bolo preto tak trochu na škodu, že sa režisér nerozhodol pracovať s výstrednejším objektom, ktorý by dokázal väčšmi podporiť tragikomickosť vzniknutej situácie.
Kŕmenie gaštanovým pyré sa nakoniec pred zrakmi divákov skutočne udeje. Hilda silno drží metajúcu sa Annu na stoličke, pričom si na ňu Relika napokon obkročmo sadne. Potom jej začne do úst strkať lyžičku s pyré a jednou nohou búcha o zem – čím situáciu ešte väčšmi graduje. Všetko navyše podčiarkovala aj rytmická, bubnová hudba v pozadí prerývaná škodoradostne sa ozývajúcim smiechom Hildy i Reliky.
Pohľad na Relikin chrbát, ktorý sa na Herečke-Anne čoraz kmitavejšie pohyboval zhora nadol, napokon mal aj určitý sexuálny podtón. Až sa mohol divák začať domnievať, že sa pred ním odohráva ozajstné znásilnenie.
To sa však nakoniec nezavŕšilo, pretože nastal čas na príchod poslednej kurióznej „pirandellovskej“ postavy – Emy, v dôsledku čoho Relika s Hildou z oveľa úprimnejšej lásky k nej na počkanie scitlivejú a následne sa celkom stiahnu.
Postava Emy je spomedzi všetkých najšpecifickejšia, pretože sa na scéne nezjavuje „na vlastných“, ale levituje nad kúpeľňovou vaňou. Celý výjav vzhľadom na netypické zobrazenie tela v priestore napokon pôsobil značne morbídne, no i ladne, keďže postava Emy neskôr začala jemne gestikulovať rukami, akoby sa chcela nadýchať. Výslednú emóciu opäť zaklincovala hudba. Tentoraz išlo o zvuk detského kolotoča v kombinácii s miernym vrzgotom. Divák sa následne dozvedá, že Ema priniesla posolstvo zo záhrobia Anninej dcére a zároveň pripomienku Anne: „... Dávam na ňu pozor, odkedy sa narodila. Bola som pri tom, keď na ňu dýchlo slnko. ... Potrebujete sa, sestra.“
Postava Muža (Jozef Šamaj) sa v inscenácii objavuje vo viacerých polohách. V prvej časti – Neplač, Anna – ide o Režiséra, ktorý zasahuje do deja len prostredníctvom hlasu, telo nevidíme, čo umocňovalo zvolený inscenačný princíp divadla v divadle. V úvode Režisér víta s trpkou radosťou divákov v divadle. Následne dáva Herečke s ťažkopádnou škodoradosťou v hlase výsostne kritické, až erotické pripomienky, ktorými chce tvorivý tím pravdepodobne poukázať na doposiaľ časté znevýhodnenie ambicióznych herečiek: „S tým sa naozaj netráp, pusinka. Tvoj názor nikoho nezaujíma. Si herečka? Si! Tak hraj! Po predstavení v klube. Pá!“ Čím viac sa Režisérovým poznámkam Herečka snaží vzpierať, tým dokážu byť nepríjemnejšie aj pre „len“ počúvajúceho diváka – ktorý sa tak voľky-nevoľky snaží predstaviť si Režisérov vzhľad. Pocit nekonformnosti v tomto kontexte prehlboval aj fakt, že Režisér vystupoval v predstavení inkognito. Keď sa v tretej časti – Z vlastnej hlavy, na scéne napokon predsa len zjavuje, je zahalený – v svetlej škraboške s pretiahnutým nosom. Výber konkrétneho druhu masky zrejme súvisel so snahou zdôrazniť (možno až mierne karikovať) divadelnosť deja. Vďaka tomu bolo možné si uvedomiť, že divadlo neznamená vždy len „decentnú“ dramatickosť a prestíž. Ale často práve aj komickosť, absurditu a tragikomický smiech cez slzy.
V piatej časti inscenácie – Cestou... k A. – postavu tajomného dominantného Režiséra strieda už fyzicky prítomný otrávený Annin manžel vo vyžmolenom župane a opotrebovaných papučiach. Už sa nenachádzame na doskách divadla, ale v intímnom domácom prostredí. Šamaj svoje repliky v snahe o citové zdôverovanie sa Anne zvlášť herecky nepreciťoval. Nepredstieral pátos, ani hromový afekt. Jednotlivé slová skôr prezentoval také, aké sú – v ich jadre. Svojím civilným herectvom – poväčšine neutrálnym, len miestami zvýšeným hlasom – im tak nepridával ani neuberal na pointe. Čo vo výsledku dokázalo vyvolať dojatie, keď sa Anne otváral čoraz väčšmi: „Ukáž mi ruku. Otvor dlaň. Je prázdna? To nič. Ja ti do nej dám inú ruku, tá ťa tej prázdnoty zbaví. Bude ti nosiť čaj, zaháňať bolesti hlavy, tá pre teba urobí všetko. Napíšeme svoj skutočný príbeh. ... Iba spolu môžeme snívať.“ Až sa Muž úprimne pred Annou rozplače...
Postava Muža je v hre zároveň charakterizovaná aj ako „Pánboh“. Po zhliadnutí inscenácie však možno skonštatovať, že išlo skôr o metafyzickú rovinu tejto postavy, ktorú bolo miestami možné vnímať aj ako akési Annino svedomie. Napokon aj úvodná režisérska poloha Muža bola celkom ľahko zameniteľná s tou nadprirodzenou, božou. Čo vo výsledku mohlo odkazovať aj na zdeformovanú lásku Anny k sebe samej, vzhľadom na svoje herecké povolanie plné psychických zvratov.
Po prečítaní dramatického textu Neplač, Anna! som bola trochu skeptická voči tomu, či bude vôbec inscenovateľný. Zachytáva totiž osud dvoch postáv – reálnej (Herečky) a fiktívnej (Anny) prostredníctvom ich neustáleho variovania. S tým súvisí nielen dôsledná práca s hereckým strihom, ale aj s kritickým odstupom typickým pre Brechtovo epické divadlo.
Mackurovej herecký temperament však vo výsledku pozitívne prekvapil. Nielenže dokázala takmer zo sekundy na sekundu striedať emócie radosti, smútku a hnevu s príslušnými teatrálnymi grimasami či hravo trhanou hrou rúk. Ale popritom preukázala až schopnosť bezprostrednej komunikácie s publikom: „Nemáš niekto cigaretu?“.
Mimoriadne schopné herectvo Mackurovej v tomto smere možno odôvodniť tým, že rola Anny bola pravdepodobne písaná herečke „na telo“, ale aj tým, že Mackurová je už skúsenou členkou hereckého súboru BDnR. Svoju divadelnú kariéru, vrátane aktívnej spolupráce s dlhoročným režijno-dramaturgickým tandemom – Škripková a Pecko – tu začala už v roku 1994.
Macurková prostredníctvom neustáleho striedania dvoch protichodných hereckých polôh neodkazuje na iné, ako na hľadanie skutočnej ženskej podstaty. Takej, ktorá nie je prehnane temperamentná, ale ani zakríknutá. Ani vznetlivá, ani flegmatická. Ani na lásku rezignujúca, ani sa jej príliš poddávajúca. Ide o hľadanie vyrovnanosti, cez ktorú možno dospieť ku skutočnej nezávislosti.
Vzdorovitá Herečka napokon skutočne precitá. V závere dospieva k prijatiu krehkej Anny, ktorá je tiež jej neoddeliteľnou súčasťou: „Áno, som Anna. Dlho mi trvalo, kým som ťa spoznala vo svojom sne. Teraz však viem, ešte je moje srdce peceň, z ktorého hryzie jedna dcéra...“ Vďaka tomu bolo možné si opäť vnútorne pripomenúť, že my ženy sme komplexné bytosti. Žiadne ploché misky.
Preto najmä posledná dejová časť – Spievanie v daždi – herecky, ale i textovo intenzívne pôsobí na ženské zmysly. Konkrétne ide o krehko-surový mikropríbeh, ktorý Anna so svojskou čistotou v hlase adresuje nielen väčšinovému ženskému pokoleniu, ale predovšetkým aj svojej fiktívnej (?) dcére: „Možno sa nevzdáš. Verím, že nie, keď si sa vykúpala v slnku a v tom pokakanom šťastí. Tak potom, drahá žubrienka, čakaj na ďalšie premeny krásnej princeznej. Zmeníš sa na prefíkanú potvoru, egoistku, netalentovanú sliepku... Tvoja nežná premena dospeje k ambicióznej krave. A zostaneš bez svojho rytiera...“
Čím viac sa však Mackurová na pódiu snaží preciťovať dve maximálne kontrastné ženy – nezávislú Herečku a poddajnú Annu – tým výraznejšie akoby skĺzava do prehnanej teatrality, nechávala sa doslova uniesť ich postojmi k životu. Za takýmto doslova oduševneným hereckým prístupom sa však napokon dal čítať aj odkaz na všeobecnú ľudskú frustráciu v snahe o nájdenie životného balansu. To sa napríklad jasne ukazuje, keď sa Mackurová ako Anna tichým hláskom snaží ospravedlňovať násilné správanie svojho muža: „Keď má muž takú silu a vášeň v sebe, tak ju potrebuje niekde vybiť...“ Na čo vzápätí ako Herečka tvrdošijne odpovedá: „Ty si sprostá! Necháš sa otĺkať aj s deckom! Kristepane, je toto vôbec možné?“
Pozoruhodnými v rámci Anniných výpovedí, resp. Meinholmovho rukopisu, sú aj vsuvky z tvorby amerických spisovateliek, ktoré vo svojej dobe „prekročili normy“ – Anne Bradstreet, Emily Dickinson a Sylvia Plath – odkazujúce na prvú časť projektu Šamanky.
Poetické texty predstavujú príjemné ozvláštnenie, poväčšine hovorového štýlu dramatického textu. Verše civilné repliky väčšmi zafarbujú a dodávajú im aj hravejšiu dynamiku, čím neraz dokážu vyvolať ešte širší úsmev na tvárach divákov: „Popíjam nápoj nikde nepálený / Naliaty v Perlách do Džbánov / Na Svete šírom v žiadnych Sudoch / Nenájdeš taký Alkohol / Opitá Vzduchom ako čík / Zmámená do nemoty rosou / Tackám sa krčmami letných dní...“ (Emily Dickinson)
V nejednom rozhovore s režisérom tejto inscenácie – Mariánom Peckom – sa o jeho umeleckom rukopise možno dozvedieť, že sa spravidla vyznačuje hĺbkou a sugestivitou výpovede. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Rozšafnou kombináciou tragicko-komických hereckých polôh s prímesou morbídneho cirkusantstva je divák zrazu svedkom toho, aké je to prijať sa – stať sa nezávislou...
Zdroje:
Knižné
ŠKRIPKOVÁ, Iveta. Feministické divadlo a jeho slovenská cesta. Bratislava: Divadelný ústav, 2022. ISBN 978-80-8190-088-4
MEINHOLM, Július. Neplač, Anna. Banská Bystrica: Bábkové divadlo na Rázcestí, 2006. ISBN 80-88987-67-9
Internetové
Petronela (Ela) Brotková
[1] INŠTITORISOVÁ, D. – ORAVEC, P. – BALLAY, M. Tváre súčasného slovenského divadla, 2006, s. 219.
Yorumlar