Všestranný tvorca Peter Mazalán okomentoval svoje inscenačné uvažovanie v rozhovore so Soňou Jánošovou pre Denník SME takto: „Zvyčajne je pre mňa prvoradá téma. Zatiaľ si vyberám také, ktoré sa dotýkajú osobne mňa alebo mojich najbližších, pretože im dokonale rozumiem a viem ich precítiť. Až potom premýšľam, akými prostriedkami ich naplním. Rád pracujem s piesňovými formami (...) Piesne sú zhudobnené básne a kvalitná poézia býva nadčasová...“
Osobná téma je kľúčová aj pre Mazalánov interdisciplinárny projekt – spájajúci hudbu, divadlo a vizuálne umenie – Piesne o mŕtvych deťoch/ Kindertotenlieder, ktorý mal premiéru 18. júna 2023 v priestoroch Slovenskej národnej galérie. Inscenácia bola zaradená aj do programu 20. ročníka festivalu Nová dráma/ New drama – z festivalovej reprízy, ktorá sa konala 14. mája 2024, vznikol aj tento text.
Mazalán sa v diele Piesne o mŕtvych deťoch/ Kindertotenlieder nevenoval téme autizmu prvý krát. Už predtým ju reflektoval v dielach Človek s PAS (2019) a Zimná cesta/ Winterreise (2020). Aj v týchto prípadoch Mazalán rozoberal ako tému autizmu, tak aj únik dospelého frustrovaného človeka do obdobia bezstarostného detstva. Téma jednotlivca na pomedzí hravosti a zraniteľnosti je teda veľmi podstatná pre Mazalánovo autorské uvažovanie. Nejde mu tým len o vyjadrenie empatie svojej rodine, ale aj o všeobecné sondovanie naliehavých tém dotýkajúcich sa každého z nás v súčasnej dobe plnej predsudkov, nenávisti... Čiernobielej dospelosti. Mazalán si v dôsledku toho kladie otázky: „Čo znamená stratiť alebo prísť o nevinnosť, bezprostrednosť a nezištnosť?“ a „Dokáže si človek zachovať svoju čistotu?“
Mazalán tieto intímne otázky vo svojom diele tematizuje obsadením dvoch špecifických detí – nadanej mladej tanečnice Zoje Ptačin a Mazalánovho autistického synovca Felixa Kitu – ktorí v diele účinkujú aj za spoluúčasti Mazalána, vrátane ich mám (Renata Ptačin a Veronika Kita Mazalánová). Práve prostredníctvom Felixa sa Mazalánovi otvoril svet špecifického a vzácneho človeka, ktorý chce podľa vlastných slov zmysluplne zachytávať.
Felix Kita
zdroj: archív Petra Mazalána
V diele Piesne o mŕtvych deťoch/ Kindertotenlieder sa však kladie najväčší dôraz sa na hudbu, na ktorú odkazuje aj samotný názov inscenácie. Jej kľúčovými interpretmi sú Peter Mazalán (spev) a Peter Pažický (klavír). Inšpiráciou im bol cyklus piatich skladieb Kindertotenlieder rakúskeho dirigenta a hudobného skladateľa Gustava Mahlera, ktorý zložil v rozmedzí rokov 1901 – 1904 na základe textov básní nemeckého autora Friedricha Rückerta. Konkrétne ide o piesne A slnko vychádza tak jasne!, Teraz už vidím, prečo tak tmavé plamene, Keď tvoja mamička, Často si myslím, že si iba vyšli von a V takom nečase!. K napísaniu týchto básní Rückerta inšpirovala smrť jeho vlastných detí. Aká morbídna inšpirácia, môže sa spočiatku zdať. Avšak Rückertove texty nezachytávajú len skľúčenosť a stratu milovaných bytostí. Sú v nich tiež badateľné prieniky optimizmu, ako aj životného a filozofického poznania.
Všetky básne sa paralelne s Mazalánovou a Pažického interpretáciou premietali na zadnú časť javiska Štúdia 12. Ako už predznamenávajú aj samotné názvy, v jednotlivých básňach boli často skloňované rôzne druhy počasia, ako východ slnka (A slnko vychádza tak jasne!), či búrka (V takom nečase!). Východ slnka v texte asocioval pozitívne dojmy ako radosť, spontánnosť, aj určitý druh nádeje. Optimizmus akcentovala aj pohybová interakcia dvoch performeriek – tanečnice Renaty Ptačin a jej osemročnej dcéry Zoje, ktoré časom začali predvádzať pohyby na úrovni dobre zvládnutej gymnastiky. Čím bol ich pohyb živelnejší, tým viac svetla bolo možné pocítiť nielen v ich vzťahu, ale aj v sebe samom. Rückertov text práve vďaka ich dynamickým pohybom pôsobil odľahčenejšie.
Zoja Ptačin a Renata Ptačin
zdroj: Dita Havránková
Motív búrky sa objavil v časti, kde účinkoval aj osemročný autista Felix Kita. Počas toho, ako publikum mohlo čítať/ počúvať o odhodlanosti Rückerta nevydať deti strašnej búrke, sedel Felix spolu so spievajúcim Mazalánom po boku klavírneho virtuóza Petra Pažického. Opis hrozivej búrky efektne akcentovala plynulá klavírna hra v nižších tónoch, ako aj rezonujúci Mazalánov barytón. Atmosféru temna však značne zjemňovala prítomnosť zdanlivo nič netušiaceho, ale fascinovaného Felixa. Práve vďaka Felixovmu autentickému postoju k tejto situácii sme si mohli uvedomiť, že je v poriadku, aj keď nemáme moc isté veci zmeniť a staneme sa len ich zvedavými pozorovateľmi – ako deti.
Hlavnými aktérkami prvej časti sú Renata Ptačin s dcérou Zojou. V druhej, viac improvizovanej časti, sú to zasa Mazalán a Felix v nenápadnej spoločnosti jeho mamy, Veroniky Kita Mazalánovej. V úvodnom obraze bolo publikum konfrontované energiou a telesnou aktivitou Renaty Ptačin. Na scénu vošla pomalými ladnými krokmi. Mala na sebe oblečené obyčajné biele tričko, džínsy a čierne lakované topánky na podpätku. Jednoduchý odev podčiarkoval spontánnosť jej prejavu. Ptačin osvetlená bodovým reflektorom začne tancovať, pričom jej pohyby majú blízko ku gymnastike až k akrobacii. Jej až príliš napnuté telo napĺňalo rázne tanečné pokyny znejúce z reproduktorov, ako: „Stoj vzpriamene.“ Dynamické, až rozšafné pohyby v kombinácii s čoraz strojenejšími polohami tela Ptačin bolo možné chápať ako konfrontáciu detskej hry a dospelého sveta podriadeného nepretržitému výkonu.
Svet dospelých nepredstavoval takmer žiadnu hrozbu pre dcéru Zoju. Od začiatku až do konca deja sa oboznamuje s umením nielen na základe inšpirácie od svojej mamy, ale zaiste aj z vlastného záujmu. Zoja sníva o kariére tanečnice, ale ako sa neskôr dozvieme, je nadaná tiež hudobne. Rovnako ako Felix, aj ona má možnosť zblízka pozorovať pri zanietenej hre klaviristu Pažického, s ktorým si neskôr aj zahrá (hoci len triviálnu detskú skladbu). Zoja bola v inscenácii stelesnením života bez hraníc. Na začiatku bolo napríklad zaujímavé pozorovať jej vynaliezavosť pri pokynoch ako: „Tancuj rukami.“, „Tvoje chodidlá sú mäkké.“, „Využi celý priestor.“ Zoja bola pritom z bokov javiska osvetlená štyrmi modrými svetlami. Modrá ako farba pohody efektne akcentovala oslobodenú myseľ Zoje. Pokojné odtiene modrej sa však miestami dostávali do kontrastu s ťažkopádne pôsobiacim dymom na scéne. Dym tu bolo možné chápať ako nástrahu zo sveta dospelých na Zojinu vzletnú dušu.
Vizuálne podnetný bol aj moment, keď Ptačin oblieka Zoju do dobovej krinolíny. Po tom, ako si vypočuje rady od Doriany Holeček z berlínskej opery (ktorá sa jej osobne prihovára cez video), sa Zoja symbolicky stáva profesionálnou tanečnicou. Od jej čoraz roztočenejšej krinolíny sa neskôr odrážajú jednotlivé riadky Rückertovho textu. Aj tu sa ukazuje kontrast medzi detskou spontaneitou a spoločenskými pravidlami.
Zoja Ptačin
zdroj: archív Petra Mazalána
Príchod Felixa na scénu v druhej časti predznamenal nadšený výkrik Zoje: „Aha, tam je Felix!“ Zoja zobrala sympatického Felixa za ruku a začala s ním šantiť v strede hracieho priestoru. Behali, točili sa dookola alebo aj napodobňovali rôzne bláznivé gestá. Ich vzájomnú súhru akcentovalo aj takmer nepretržité držanie sa za ruky. Pôsobili ako dvaja blízki kamaráti, ktorí spoločne všetko zvládnu. Ich detská energia sršala pocitmi šťastia, spontánnosti a zároveň silného puta. Interakciu Zoje a Felixa sprevádzal klavírny sprievod Pažického v hlbokých, čistých tónoch a barytón Mazalána. Sýtosť ich hudobného prejavu podčiarkovala intenzitu hrajúcich sa detí. Nevýhodou hudobného dua Pažického a Mazalána bola však v tomto prípade priveľká rezonancia v nedostatočne zvukovo uspôsobenom priestore Štúdia 12.
Za silné a zároveň dojemné možno označiť video v závere inscenácie s Felixom ako hlavným aktérom. Šlo o krátky film, v ktorom sa na lúke opájal lúčmi slnka, skúmavo sa dotýkal okolitého rastlinstva alebo aj nadšene jazdil na koni. Pozadie jednotlivých situácií vo videu dopĺňala klavírna skladba Franza Schuberta (Impromptu No. 3 in G Flat Major, Op. 90) v podaní Pažického. V prirodzenosti a dynamike durovej stupnice bolo možné nájsť súvis aj so životným pocitom Felixa vo videu. Plynulé klavírne tóny mali postupom času potenciál priviesť publikum do mierneho tranzu a nechať ho pocitovo vnímať len momentálnu situáciu s Felixom.
zdroj: Dita Havránková
Po väčšine divadelných zážitkov zvykneme – keď už nie z úprimného nadšenia, aspoň zo slušnosti – zatlieskať. Sú však aj také inscenácie, pre ktoré býva najväčšou úctou záverečné ticho. Podobne to bolo v prípade projektu Piesne o mŕtvych deťoch/ Kindertotenlieder. Po premietnutí filmu s Felixom bola krehkosť inscenácie priam obnažená v priestore. Pýtalo sa jej vkusnejšie doznieť... Doznenie si vyžadovala aj moja divácka skúsenosť, ktorá bola najprv rozpačitá. Mazalánove Piesne o mŕtvych deťoch/ Kindertotenlieder napokon dokážu primäť k uvedomeniu, že svet divadla a umenia vôbec, by mal nebojácne reflektovať všetky ľudské odtiene a postoje, vrátane optiky znevýhodnených jedincov.
Inscenačnému tímu na čele s Petrom Mazalánom sa podarilo presvedčivo zaoberať prerodom dieťaťa na dospelého. Polemizovať nad krehkosťou, citlivosťou, ale aj nástrahami zo sveta „tam vonku“. Zosobnenou esenciou večnej čistoty a hravosti napokon ostáva iba Felix, čo o ňom priamo na javisku Štúdia 12 povedal aj Mazalán: „...nikdy nestratí anjela“. Deti so špecifickými potrebami sú pre tento svet darom. Zjemňujú zatvrdnutých dospelých a podvedome ich nabádajú stať sa bezprostrednejšími. Piesne o mŕtvych deťoch/ Kindertotenlieder neposkytujú len intenzívny hudobný a vizuálny zážitok, snažia sa hlavne o scitlivovanie publika.
Felix Kita a Zoja Ptačin
zdroj: archív Petra Mazalána
Petronela (Ela) Brotková