Slovenský režisér Pavol Viecha patří mezi ty tvůrce, kteří se rozhodně nevěnují „jen“ jednomu kulturnímu segmentu. Kromě divadla působí ve světě hudby coby kytarista kapely O Gadže Bašaven, ale také prozkoumává oblast televizní tvorby nebo herního průmyslu či divadlo pro lidi se zrakovým postižením. Otevřenost a nadhled se značně projevují i v jeho inscenacích, ve kterých často divákovi na dané téma nabízí několik pohledů z pozic odlišných postav, ať už jde například o Budete mať luft! Slovenského národního divadla, Manifest Městského divadla Žilina nebo nejnovější Město světla Divadla X10. Kde a jak se zrodil jeho vztah k divadlu a co pro něj znamená? Nejen o tom jsme společně hovořili.

Co tě napadne jako první, když se řekne divadlo, a proč?

Napadne mi toto – Agáta Spišáková (herečka Nového divadla v Nitre), ktorá má na sebe hrubý celotelový kostým kocúra. Neviem prečo…

Jak jsi se dostal k divadelní režii?  Co bylo tvou motivací ji studovat?

K štúdiu divadla som sa dostal náhodou. V maturitnom ročníku gymnázia som začal z vlastnej iniciatívy chodiť do študentského divadelného spolku, bavilo ma to a dozvedel som sa, že sa dá študovať divadelná réžia a dramaturgia. Prijímačky boli už v januári, teda oveľa skôr ako prijímačky na iné vysoké školy, o ktoré som mal záujem, povedal som si teda, že to vyskúšam. Vzali ma, bol som síce posledný nad čiarou, ale vzali. Na rozdiel od ostatných uchádzačov som o divadle vtedy nevedel naozaj nič. Pamätám si, že o Elfriede Jelinek som na pohovore tvrdil, že je to výrobca alkoholu. Každopádne na vysokej škole som mal šťastie na pedagógov a spolužiakov, môj záujem o umenie a réžiu tak rýchlo vzrastal. Trvalo to pár rokov, ale dnes môžem povedať, že som sa v tom našiel. Naďalej sa však necítim ako divadelník telom aj dušou, som skôr pozorovateľom tohto prostredia. Snažím sa mať nadhľad a nebrať našu umeleckú komunitu prehnane vážne.

Ve své nejen divadelní tvorbě se především soustředíš, kromě klasických titulů (Osiřelý západ, Kreutzerova sonáta, Zdravý nemocný), na témata, která jsou v pomyslné černé zóně zájmu, ať už se třeba jedná o radikalizaci mladých lidí (Manifest – Městské divadlo Žilina, Město světla – Divadlo X10) nebo romský pogrom (Budete mať luft! – Slovenské národní divadlo). Jak se ti taková problematika zpracovává? Aplikuješ na ni jiný přístup než na klasiku?

Dôležitá je pre mňa vždy téma. Keď pripravujem nový projekt, ako prvé si určím, o čom chcem rozprávať. Chcem, aby šlo o hodnotnú tému, ktorá si zaslúži adekvátnu pozornosť (moju aj verejnosti). Potom k nej hľadám podklady – niekedy divadelnú hru, inokedy prózu, či reportáž, rozhovor, štúdiu… A následne aplikujem prístup, ktorý si daný podklad vyžaduje – čítam, analyzujem, dekomponujem a opäť komponujem... Niekedy sa zámerne nechám uniesť drobnosťou, prehliadnuteľným detailom v texte, ktorý ma privedie k novej interpretačnej optike (ako pri inscenácii Kreutzerova sonáta / Čia vina?), inokedy sa zas vo svojom tíme obklopím takými kolegami, ktorí nie sú divadelníci a nazerajú tak na tému aj formu úplne inak (Budete mať luft!). Ak by som to mal zhrnúť, tak ma na mojej práci najviac baví dlho hľadať tému, premieľať ju v hlave, spochybňovať, snažiť sa ísť do hĺbky a následne sa obklopiť kolegami, ktorí spoluprácu posunú na neočakávanú interpretačnú aj kvalitatívnu úroveň.

 

 

Manifest a Město světla se věnují radikálnímu uvažování mladých lidí potažmo dětí, avšak jedno vychází z autentických esejí, druhé z knižní předlohy Andrése Barby. Jaké ty mezi nimi nacházíš rozdílnosti, ale i pojítka?

Bolo to po prvý raz, kedy som pracoval na jednej téme dvakrát – raz dokumentárnou formou a raz použitím beletrie. Obe metódy majú svoje špecifiká a vyžadujú iný prístup. Hlavný rozdiel je v etickej rovine. Inscenácie, ktoré sa vyjadrujú k skutočným udalostiam (obzvlášť k takým, ktoré sa udiali v posledných rokoch a vyvolali spoločenskú úzkosť ako napr. atentát pred barom Tepláreň v Bratislave, alebo na Karlovej univerzite) zo svojej podstaty nútia tvorcov k tomu, aby nezamieňali fakty s dojmami. V spoločnosti – a teda aj v hľadisku – totiž po emocionálnej stránke ide o veľmi tenký ľad. Pri práci s fiktívnymi príbehmi má tvorca väčšiu slobodu, môže si vymýšľať a s námetom sa voľne hrať.

Ak mám byť úprimný, baví ma miešať realitu s fikciou a mystifikovať aj v dokumentárnej práci. Problém však vidím v tom, že v súčasnosti, kedy verejnému diskurzu vládne postfaktualita a subjektivizácia akýchkoľvek skutkov, vytvára tento postup často zmätok a nie žiadanú interpretačnú hĺbku. Funguje to len v prípade všeobecne známych osudov, ktoré môžeme ironizovať a väčšina divákov pochopí, kedy sa mystifikuje a kedy už nie (ako keď Tarantino nechá Hitlera zastreliť židovským komandom v kine v Paríži).

Budete mať luft!, které bylo možné zhlédnout v rámci letošní Divadelní Flory Olomouc, zpracovává skutečné události roku 1928, kdy došlo v Pobedimě k pogromu na romské obyvatelstvo. Z jakých materiálů jste v případě tohoto dokumentárního žánru čerpali?

O tomto pogrome vznikla pred pár rokmi hodnotná štúdia od Pavla Balouna, historika a pedagóga Karlovej univerzity. Okrem nej sme spolu s dramaturgom Martinom Krčom čerpali z dokumentov, ktoré sme si vyžiadali v Štátnom archíve v Bytči. V archíve sme strávili veľa hodín a na moje prekvapenie (očakával som, že materiály o takýchto citlivých udalostiach nenápadne počas našej histórie „zmiznú“) sme sa dopracovali k zápisniciam zo súdnych pojednávaní s páchateľmi, k četníckym posudkom, korešpondencii právnikov s obžalovanými, ale aj k fotografiám z miesta činu. Zlatá baňa pre tvorcu, ktorý sa chce incidentu venovať a vychádzať pritom z autentických materiálov. Okrem toho sme v Univerzitnej knižnici dohľadali dobovú tlač, ktorá sa vyjadrovala k pobedimskému masakru. Keď si spätne na celú prípravu spomeniem, pôsobí na mňa ako zo seriálu Odložený prípad, ktorý som ako dieťa sledoval v televízii. Sedím nad krabicou plnou materiálov, čítam si ich, kategorizujem a postupne si v hlave skladám mozaiku, ako by som materiály scénicky stvárnil.

 

  

S tím souvisí, že ve svých inscenacích se snažíš být lidsky apelativní, „nejdeš moc na sílu“, ale stále se držíš svého stanoviska. Kým je pro tebe publikum v rámci inscenačního procesu? 

Ja si práveže o sebe myslím, že „jdu na sílu“! Chcem diváka myšlienkovo potrápiť, nemaznať sa s ním, robím to ale tak, aby sa do divadla mal chuť v budúcnosti vrátiť. Chcem, aby ho jeho aktívne pôsobenie v hľadisku bavilo. A aj to „držanie svojho stanoviska“ by som prehodnotil. Nemám rád tendenčnosť, ukazovanie prstom na záporákov, či už s ironickou grimasou, alebo bez. Divák je porotcom zasadajúcim na súde a ja mu predostieram viaceré optiky na skúmanú oblasť. Je na ňom, ktoré stanovisko zaujme. Baví ma to vtedy, keď sú nejakým spôsobom vinné všetky strany a je nemožné povedať, kto je dobrý a kto zlý.

Když jdeš ty sám jako divák do divadla, podle kterého kritéria si vybíráš inscenace?

Chodím na tvorcov a súbory, ktoré mám overené a viem, že prinášajú kvalitu. Niekedy toto pravidlo zámerne poruším, aby som opustil svoju bublinu a mohol tak nájsť nový podnet. Pravdou ale je, že v československom kontexte takých tvorcov a divadiel nevidím veľa, snažím sa preto viac inšpirovať v minulosti, poprípade v iných kontextoch. Keď tak nad tým premýšľam, svedčí o tom aj môj osobný život. Ľudia, ktorí ma obklopujú, a ktorých pokladám za svojich najbližších priateľov, zväčša nie sú divadelníci, ale pôsobia v úplne iných, či už umeleckých, alebo neumeleckých segmentoch. Prinášajú mi zdroje inšpirácie, ku ktorým by som sa pravdepodobne inak nedostal.

V únoru 2025 Slovenské národní divadlo sdílelo na sociálních sítích video, ve kterém komicky reaguje na výroky ministryně kultury Martiny Šimkovičové, že tamní herci jsou ovládání agenty ze zahraničí. Například Jana Kovalčiková, herečka z tvé inscenace Zdravý nemocný říká: „Mě má pod palcem Molière z Francie.“ Jak ty sám vnímáš aktuální politickou situaci na Slovensku z hlediska kultury? Jak se tebe samotného dotýká?

Dotýka sa ma hneď dvojnásobne: ako tvorcu, ktorý s SND pravidelne režijne spolupracuje a ako pedagóga réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V školskom prostredí je problematika o to väčšia, že vás núti zamýšľať sa nad poslaním pedagóga a jeho zmyslom v dobe, kedy sa to, čo vyučujete, od základov spochybňuje a označuje ako nepotrebné.

Neviem, či mám k tejto téme, ktorá sa intenzívne verejne rieši už od vymenovania ministerky kultúry (október 2023) povedať niečo nové. Zamýšľam sa akurát nad tým, že aj táto kríza raz pominie a bude dôležité vyjsť z nej poučený. V histórii sa pravidelne striedajú roky dynamických zmien a kríz s obdobiami relatívneho pokoja. Myslím na to, aby sa najbližšie pokojné obdobie nestalo opäť katalyzátorom k ďalšiemu obdobiu kríz. Premýšľam, ako sa na to pripraviť, aké poučenie si z týchto rokov odniesť. Neviem, čo príde ďalej ani ako dlho ešte tento súčasný boj na Slovensku potrvá. Teší ma, že to napriek všetkým negatívam vytvára množstvo pozitívne energie. Snažím sa preto myslieť dopredu a vedome túto energiu niekam smerovať. Či už individuálne alebo spoločensky.

 

 

Již několik let spolupracuješ s divadlem nevidomých a slabozrakých herců Zrakáč, kde jsi režíroval Ste medzi nami a Čaj u pána senátora. Jak tato zkušenost ovlivnila tvou tvorbu? Změnil se nějak tvůj pohled na divadlo?

Myslím, že ma to neustále učí nebrať sa príliš vážne. Vždy som bol veľký fanúšik ochotníckeho divadla. Páči sa mi, že vychádza zo slova ochota – ochota spoločne pripravovať divadelné predstavenie. Je v tom čosi sviatočné, ukrátiť si zo svojho osobného času na prípravu niečoho, čo nemá iný úžitok, než potešiť okolie. Ako vedúci takýchto ochotných ľudí cítim veľkú zodpovednosť – oni mi zverili svoj osobný čas, ktorý mohli pokojne využiť inak a dôverujú mi, že ho s nimi aktívne využijem. Takáto práca ma baví a rád ju striedam s prácou s profesionálmi, ktorí divadlo už nerobia len z ochoty. Hovoriť špeciálne o práci s hercami, ktorí sú nevidiaci, alebo slabozrakí je na dlhšiu debatu. Každopádne, je to ochotnícka práca ako každá iná, postavená na ochote vytvárať niečo spoločne. To, že sa jej môžem venovať súvisle a systematicky už viac ako päť rokov, je inšpiratívne aj pre moju ostatnú prácu. Zrejme som vďaka tejto spolupráci citlivejší a zároveň zocelenejší pri práci s hercom, námetom alebo humorom. 

S tím souvisí, že na platformě Stream lze najít komediální pořad KKTV – Konečně kritická televizía, pod kterou ses podepsal s Mojmírem Procházkou jako režisér a scénárista. Název sice dost napovídá, jaký je obsah projektu, ale jak bys ho představil ty sám?

Ide o televízny formát, ktorý sme s Mojmírom pomerne dlho pripravovali a hľadali preň producenta. Dodnes si pamätám radosť, akú sme mali, keď sa to konečne podarilo. Následne sme príprave a realizácii venovali takmer celé obdobie pandémie. Projekt pokračuje aj v súčasnosti, prenechal som ho však v plnej miere Mojmírovi, ktorý ho naďalej úspešne prezentuje na svojich sociálnych sieťach. Jedná sa v princípe o parodické reportáže, ktoré reagujú na masu dezinformácií, ktorou sme obklopovaní. Bavilo nás kombinovať suchú autentickú formu televíznej reportáže s krutým absurdným obsahom. Inšpiráciou boli pre nás skeče, na ktorých sme obaja vyrastali – Jon Lajoie, South Park, ale v istej miere aj Monty Python či Česká soda. Natočili sme ich viac ako 30 a o niektorých si úprimne myslím, že sú výborné. Potom skončila pandémia a ja som sa naplno pustil do divadelnej a akademickej práce. Mojmír našiel spôsob, ako formát prispôsobiť jeho možnostiam a mňa teší, že projekt stále pokračuje. Je to vizitka toho, že bol dobre vymyslený a myslím, že ho Mojmír aj v modifikovanej podobe naďalej robí dobre.

Kromě divadla se věnuješ také hudbě, protože jsi kytaristou v kapele O Gadže Bašaven, ve které hrajete romské písně. Jak vaše hudební seskupení vzniklo a proč se věnujete právě tomuto žánru?

Hudbe sme sa všetci venovali odmalička a naša kapela je toho vyústením. Konkrétne k rómskej hudbe nás priviedla speváčka Júlia Kozáková, ktorá ako dieťa pôsobila v zbore Čhavorenge (vedie ho Ida Kelarová). Už dobrých desať rokov sa tak aktívne samovzdelávam v rómskej hudbe a kultúre, ktorá sa za ten čas stala mojou súčasťou – či už cez hudbu, ktorú vyhľadávam, priateľov, ktorých mám… Jednotliví členovia O Gadže Bašaven bývajú naprieč tromi štátmi a dať nás dokopy kvôli koncertu je tak často náročné. Ale treba povedať, že nám to ide a máme slušnú fanúšikovskú základňu a výtlak. Napriek pozvánkam na výborné akcie a festivaly ma však najviac bavia tie momenty, kedy začneme hrať viac-menej spontánne medzi ľuďmi, keď sa naplno prepoja hudobníci s hľadiskom a vznikne z toho jeden veľký spoločný zážitok.

Za tie roky sme si vybudovali viacero dôležitých konexií s odborníkmi a aktivistami pre rómsku menšinu a verím, že je cítiť, že náš zápal pre vec je úprimný. S kapelou robíme pravidelne aj sériu edukatívno-hudobných aktivít Aven Jekhetane pre školy na Slovensku. Ich cieľom je zviditeľniť rómsku kultúru a poukázať na jej kvality pre žiacke a študentské publikum.

Co pro tebe hudba znamená v rámci inscenačního procesu? 

To je dobrá otázka, pretože sa nad ňou často zamýšľam aj sám. Viem o tom, že mám veľmi citlivé ucho – citlivé ani nie na intenzitu zvuku, skôr na jeho kvalitu. Pamätám si, že odkedy som sa dostal k divadelnej réžii, mám tendenciu hercov pri práci s textom primárne počúvať, nie sa na nich pozerať. V ich prejave a práci s hlasom je počuť, či rozumejú tomu, čo hovoria, alebo nie, či hrajú „falošne“, alebo nie, či len opakujú naučené intonácie, alebo nie... Pri práci s ostatnými zložkami zas svoju „muzikalitu“ využívam v cite pre kompozíciu, spoločný súlad, alebo zámernú disharmóniu, striedanie nálad a prácu s tempom.

 

 

Ovšem nejen divadlo, hudba, ale taky oblast herního průmyslu je ti blízká, protože se jako režisér, dramaturg a autor scénáře podílíš na hře Via Memories. Uplatnil jsi zde své zkušenosti z oblasti divadla, nebo to pro tebe byl úplně jiný typ spolupráce?

Asi je už z tohto rozhovoru zrejmé, že som rád, keď môžem tvorivo participovať aj v iných segmentoch ako divadlo. Via Memories je hra od Blind Octopus Studios, ktorá je primárne určená pre smartfóny a jej cieľovou skupinou sú nevidiaci a zrakovo znevýhodnení hráči. Herný princíp funguje na základe slúchadiel, ktoré hráčovi pomocou zvukov sprostredkúvajú virtuálnu realitu, v ktorej sa nachádza. Pohybmi telefónu a rôznymi inými úkonmi sa s hrou interaguje. Pre laika môže dobre fungovať prirovnanie k rozhlasovej hre – hráč sa akoby ocitne v rozhlasovej hre, ktorú ovláda a usmerňuje vlastnými rozhodnutiami, pohybmi a hernými mechanikami. Scenár hry vychádza z príbehu Mórica Beňovského, cestovateľa a dobrodruha, ktorý žil v osemnástom storočí, stal sa kráľom Madagaskaru a pritom pochádzal z územia dnešného Slovenska.

Ako tvorca v projekte zatiaľ uplatňujem najmä svoje scenáristické a dramaturgické skúsenosti, réžiu v zásadnej miere zastupujem najmä v komunikácii s ostatnými zložkami – game dizajn, sound dizajn, hudba… Na celom projekte je pre mňa obohacujúca práca s technologickým odvetvím štúdia – svet IT a game dizajnu. Mám tu šťastie na kvalitných a trpezlivých spolupracovníkov, s ktorými dokážeme prepájať často vzdialené svety umelcov a ajťákov.

Co dalšího připravuješ na nadcházející sezónu?

Budem mať pomerne dosť pedagogických povinností. Študenti z nášho ročníka budú realizovať svoje prvé inscenácie v priestore školského Divadla Lab a svoj čas teda budem venovať pedagogickému vedeniu a aj naďalej prebiehajúcim prednáškam z dejín réžie, ktoré mám na fakulte na starosti.

Ako režiséra ma čaká prvá spolupráca s Bratislavským bábkovým divadlom, na ktorú sa veľmi teším – titul sa ešte (kvôli autorským právam) rieši, uvidíme ako to dopadne. Toto divadlo a súbor však dobre poznám a verím, že z našej spolupráce vznikne hodnotná vec. S divadlom Zrakáč pripravujeme inscenáciu Bezočivec, ktorá opäť vznikne v koprodukcii s SND. Je to autorský projekt, ktorý hovorí o partnerských vzťahoch zrakovo znevýhodnených ľudí a myslím, že ak to vyjde, bude z toho veľmi dobrá tragikomédia.

Okrem toho mám ešte ďalšie divadelné ponuky, ale uvidím, ako sa vyvinú. V poslednej dobe som na seba náročný, viacero vecí odmietam a nechávam si len tie, ktoré majú pre mňa zmysel. Do budúcnosti si dokonca plánujem dať od divadla intenzívnejšiu pauzu, aby som naň nestratil chuť. To však neznamená, že nemám zaujímavé ambície a plány. Len sa nechcem zahltiť prácou, ktorú nepovažujem za adekvátnu.

ptala se Petra Kupcová