Tohtoročný Kiosk s témou Keď netreba divadlo, aby miesto hralo mal v porovnaní s inými ročníkmi kvôli neprideleniu dotácií z Fondu na podporu umenia o čosi zredukovaný program. Vďaka dramaturgicky vyváženej štruktúre celého programu však Kiosk nebol o nič menej intenzívny ako v predošlé ročníky. Opäť sme sa presúvali aj mimo žilinské epicentrum, čo nebolo len otázkou rozšírenia festivalovej mapy, ale priamo súviselo s jeho témou.

Téma festivalu nás vyzývala k tomu, aby sme opustili tmavé divadelné sály, vyšli von a tam hľadali divadlo. Asi aj preto pre mňa najkľúčovejšími boli site-specific udalosti a performancie. Zároveň v mnohých dielach vyvstávala téma krízy umeleckej profesie. Zarezonovali so mnou, pretože dokázali vytvoriť priestor pre zastavenie sa v kontemplácii nad mizériou kultúrneho sektoru, environmentálnej krízy a iných strastí (ktoré sa tematicky preplietali programom). Toto zastavenie však neprebiehalo individuálne, ale v kozme pospolitosti – stále len dočasného – festivalu.

Martina Hajdyla Lacová po tanečno-performatívnych projektoch Bodies in Progress (2024) a Bodies After Progress (2025) prichádza opäť na Kiosk s ďalším dielom Second Practice, ktoré v podstate syntetizuje jej predošlé, spomínané performancie a dopĺňa ich svojou súčasnou žitou každodennosťou. Ide o retrospektívu tanečnej kariéry, ktorú performerka konfrontuje so svojím súčasným životom a snahou skĺbiť rolu matky so svojím povolaním. Minulosť je v performancii prítomná prostredníctvom videoprojekcie, v ktorej sa objavujú zábery z jej detstva, keď tancovala vo folklórnom súbore, ale aj množstvo materiálu z neskorších období jej tanečnej kariéry. V tanci vedie dialóg s videom. Na jednej strane dokáže zreplikovať dokonalou technikou jednotlivé tanečné štýly jej mladšieho ja, ale z jej výrazu tváre aj tela badať, že niečo je inak, resp. už je niekým iným.

 

 

V kontexte retrospektívy jej tanečných vystúpení a predstavení bol pre mňa zásadný motív vyrovnávania sa so starnutím, ktorý vlastne ani nesúvisí s fyzickou silou – Hajdyla de facto počas celej performancie dokazuje jej fyzickú kondíciu a flexibilitu. Motív starnutia je v diele prítomný skôr ako implicitná otázka: „Čo bude ďalej?“

  

 

S podobnou otázkou pracuje aj intermediálna performancia Adama Draguna Alex, ktorá sa venuje otázkam krízy identity, sklamania z vysneného zamestnania, hľadania zmyslu svojej práce a zároveň vedie polemiku o zmysle divadla a performancie nielen z perspektívy tvorcu, ale aj v prepojení na súčasný kontext rozvratu kultúrneho sektora na Slovensku.

Anna Tóthová, ktorú Dragun obsadil do performancie, mala na začiatku jej skúšania 9 rokov. Stvárňuje dramaturga z „prestížneho slovenského divadla“, ale postupne sa dozvedáme aj o jej hereckých ambíciách a skúsenostiach, ktoré sa stali námetom pre samotnú performanciu. Herečka na začiatku svojej kariéry je v silnom kontraste k dramaturgovi, ktorý sa ocitá v kríze a pochybnostiach ohľadom vlastného smerovania. Odhliadnuc od situácie v kultúre na Slovensku, je téma straty ideálov opakujúcou sa a univerzálnou ľudskou skúsenosťou. To však nijako neoslabovalo výpovednú silu performancie. Dragun dokázal sprostredkovať osobnejšiu rovinu Tóthovej a neznámeho dramaturga (neznámy iba po záverečnú scénu) do naratívnej formy, ktorá nebola emočnou manipuláciou diváctva, ale postupne si získavala jeho pozornosť a umožňovala stotožniť sa s daným príbehom.

  

 

Na otázku, čo bude ďalej, reaguje aj zoskupenie Unkulunkulu v participatívnej divadelnej udalosti Inventúra. Rada Fondu na podporu umenia, tak ako mnohým nezávislým subjektom, nedala ani tomuto divadlu žiadny finančný príspevok, a preto väčšinu svojich aktivít presunulo do Českej republiky, kde je situácia v súčasnosti taktiež neistá.

V rámci predstavenia nám členovia a členka Unkulunkulu v zasadačke Mestského úradu v Žiline postupne odhaľovali krízy vo fungovaní ich zoskupenia, predstavili nám svoje divadelné projekty, úskalia byrokratického systému, ale taktiež ich blízky kamarátsky vzťah a dilemu, či majú alebo nemajú vo svojom pôsobení pokračovať.

Svoje projekty nám odprezentovali spôsobom, ktorý pripomínal zasadnutie grantovej komisie – akoby sme my – diváci boli tými, ktorí rozhodujú o ich ďalšom smerovaní. Následne od nás požadovali, aby sme jednotlivé aspekty projektov ohodnotili podľa stanovených kritérií a vyplnili bodovacie hárky vo veľmi krátkom čase. Tie však napokon neslúžili na vyhodnotenie projektov ani na žiadny iný účel  formovanie ďalších krokov. Zo zozbieraných odpovedí sa stali karty na bingo, čím tvorcovia poukázali na absurdnosť a náhodnosť samotného aktu hodnotenia. Participácia diváctva tak nebola iba formálnym prvkom predstavenia, ale spôsobom, ako nás Unkulunkulu nechávalo zažiť niektoré aspekty ich umeleckej praxe.

V závere nechali rozhodnutie na publiku. Pred hlasovaním sme mali možnosť položiť akúkoľvek otázku, ktorá by nám mohla pomôcť pri rozhodovaní. Po všetkých odhaleniach o fungovaní zoskupenia sa tak dilema preniesla aj na väčšinu diváctva, ktoré si neisto vymieňalo pohľady a napokon hlasovalo za jeho zachovanie. Trpká chuť však ostala aj po kladnom výsledku.

 

 

V rámci festivalu sa uskutočnilo aj niekoľko site-specific udalostí: performatívne prechádzky v rámci mesta Žilina Mikrozvuková prechádzka od Lenky Ingeliovej, Žilina od A po Ž, zvuková intervencia Jürgena Rendla Predmestie orbitál, performatívna prechádzka okolím diaľnice rozobkrivné jarkoviny či performancia pre lyžiarsky svah Andrei Kalinovej a Márie Novotnej Archeológia zimy, kde tvorcovia skúmali problematiku opustených lyžiarskych svahov v regiónoch (konkrétne sme sa vybrali do Považského Chlmca) a komercializáciu rekreácie v rámci veľkých lyžiarskych stredísk. Každé dielo malo za cieľ sprístupniť nové vnímanie všedných miest a predstaviť ich genius loci alebo históriu.

  

 

Viaceré zo spomínaných udalostí subtílne riešili otázku nevyužitých, prázdnych či liminálnych priestorov. Predmestie orbitál bola zvuková inštalácia v priestoroch stanice Žilina predmestie, ktorá bola vybudovaná za dva milióny eur a na ktorej nezastavuje žiadny vlak. Exkurzia do týchto priestorov v sprievode dekompozície zvukov z „bežnej“ stanice podporila pocit absurdnosti z neojedinelej situácie mrhania štátnych peňazí.

Marlene Ruther, Katarína Marková a Milo Juráni sa už dlhodobo a v rámci niekoľkých projektov zaoberajú výstavbou a typológiou diaľnic, ktoré okrem iného tvoria vysokú environmentálnu záťaž a narúšajú životy ľudí, rastlinstva, živočíšstva a ďalších bytostí. V performancii rozobkrivné jarkoviny nadväzujú na nezrealizovaný projekt, ktorý sa minulý rok na Kiosku neodohral kvôli zlému počasiu.

   

  

Kolektív nás v rámci prechádzky priviedol na uzavretú cestu paralelnú k diaľnici, kde v reflexných vestách vystúpil spevácky súbor Lúčanka a na žiadosť publika odohrali aj niekoľko prídavkov. Neskôr sme sa po poľných cestičkách dostali do tzv. infra-space, priestoru pod infraštruktúrou diaľnice, kde sa odohrávala značná časť celej udalosti. Toto miesto prechodu, ekotón, ktorý pretína ohyzdná dopravná tepna, vystihuje neuchopiteľný dojem z podobných miest, ktorý podporila samotná performancia.

V nej performerstvo vytvorilo zvukovú kompozíciu, ktorej hlavnou zložkou bola hra na bicie Erika Demetera a ktorú dopĺňal pravidelný zvuk áut prechádzajúcich po diaľnici. Milo Juráni do tejto zvukovej vrstvy repoval a spieval texty slovenského romantického básnika Sama Bohdana Hroboňa, ktorého tvorba bola charakteristická experimentovaním s jazykom a množstvom neologizmov – odtiaľ pochádza aj názov projektu. Okrem využitia „soundscape“ na zachytenie atmosféry miesta pracovali aj s hĺbkou a vertikálnym priestorom. V závere performerstvo začalo spoločne utekať do diaľky a my sme videli len zmenšujúce sa postavy, pomaly po rebríku miznúce a rúčkujúce do podzemnej šachty. V bezprostrednej blízkosti diaľnice, ktorá bez prestávky dunela vo svojom vlastnom rytme, tento jednoduchý akt pôsobil ako krátke rozrušenie priestoru, vo veľkosti ktorého sme ako ľudia zanedbateľní. Diaľnica tu pôsobí ako obludná stavba, pohlcujúca a vypudzujúca všetok život. rozobkrivné jarkoviny tak poukázali na nuansy tohto miesta a možnosti vysporiadania sa s ním vo vzťahu k prírode a k všetkým živým a neživým entitám.

Z tohtoročného Kiosku si neodnášam jednoznačnú odpoveď na otázku, čo bude ďalej. Skôr pocit, že v čase, keď sa otriasa kultúrny sektor, naše istoty, geopolitická situácia aj prostredie, v ktorom žijeme, zostáva dôležitý priestor na stretnutie, premýšľanie a zdieľanie skúseností, čo Kiosk okrem kvalitného programu vždy vytvára. Možno netreba divadlo, aby miesto hralo, ale stále potrebujeme ľudí, ktorí sú ochotní na chvíľu prísť a počúvať, čo sa v ňom deje.

Laura Genčúrová