Začiatok interkultúrneho projektu Než válka skončí môžeme datovať inscenáciou Než skončí válka z roku 2022, ktorú uvádzali v HaDivadle. Jej realizátormi boli vtedy ešte kmeňový dramaturg divadla Matěj Nytra a Max Nowotarski, divadelný režisér z Ukrajiny, ktorý v tom čase študoval réžiu na JAMU. Spoločne vytvorili dokumentárnu inscenáciu s Ukrajincami*kami o dôsledkoch vojny a o integrácii či aklimatizácii v novej krajine.

V rámci projektu Než válka skončí vytvorili tri inscenácie a rôzne umelecké intervencie v spolupráci s ľuďmi z Ukrajiny, ktorí pred vojnou utiekli do Česka. Tie prezentovali na štvordňovom rovnomennom festivale odohrávajúcom sa v Káznici, ktorá slúžila ako zázemie pre celý projekt. Program zahŕňal aj diskusie, výstavy, spoločné varenie, scénické čítanie a mnoho iného. Cieľom projektu bolo vytvoriť platformu pre Ukrajincov*ky, ktorí*é boli kvôli vojne nútení*é opustiť svoju krajinu a ktorých skúsenosť s vojnou ovplyvňuje ich osobný život. Ďalším dôležitým aspektom bolo zdieľať ich skúsenosti so širším lokálnym publikom.

Triptych inscenácií pod vedením Nowotarského a Nytru, Benteha, Marevo a Svitlotiň spájala téma domova. Ukrajinci a Ukrajinky spolupracujúci*e na týchto inscenáciách museli svoje domovy buď opustiť, alebo sa s nimi navždy rozlúčiť, pretože ich zlikvidovala ruská ofenzíva.

Účastníci*čky reprezentovali a doslova zosobňovali ľudí, ktorí sa pokúšajú asimilovať sa v novej krajine a meste. Benteha bola montážou krátkych performatívnych výstupov. Každý*á účasník*čka mal*a vlastný autorský výstup, pričom všetci reagovali na rovnaké zadanie: príchod do Českej republiky v roku 2022 po invázii. Nowotarski a Nytra boli mentormi či kurátormi a dohliadali najmä na umeleckú stránku inscenácie. Z každého výstupu bolo badať autenticitu každého*ej performera*ky, čo sa okrem samotnej výpovede prepísalo aj do estetickej podoby.

Napríklad Anastasiia Furman je žurnalistka a jej performancii dominoval text, ktorý sa premietal na stenu a autorka ho dopĺňala kreslením kriedou na podlahu. Vyobrazovala domovy, ktoré za svoj život vystriedala a opisovala, ako sa musela niekoľkokrát adaptovať na nové prostredie a vyrovnávať sa s pocitom vykorenenosti. Ďalším zo silných momentov inscenácie Benteha bol výstup Anastasie Hoisa. Tá pomerne žartovným tónom – umožňujúcim istý nadhľad – opisovala a ukazovala predmety, ktoré si doniesla zo svojho domova. Jej monológ však neskôr začal naberať emotívnejšie vrstvy. Opisovala svoj vzťah k rodine a taktiež ukázala súčasnú satelitnú snímku jej domova, zdemolovanú bytovku, kde prežila väčšinu svojho života. Jej výstup vzbudzoval silný súcit, ale zároveň zanechával imperatív – môže sa to stať aj vám.

Na druhej strane, predstavenie Svitlotiň otváralo nové „reality“, bolo ponorom do sveta snov. Pre vstup do imerzívneho predstavenia musel*a každý*á z divákov*čiek pošepkať svoj sen bytosti v maske, ktorá mu*jej následne podala lampáš. Až tak sa mohol*la vybrať na púť po zákutiach Káznice. V každej z miestností sa nachádzala inštalácia či performatívny environment, ktoré prebiehali viac či menej v slučke. Diváci*čky sa mohli voľne pohybovať a si zvoliť vlastnú trajektóriu objavovania, teda  mohli aktívne vstupovať do „hry“, alebo ostať pozorovateľom*kou. Svitlotiň bol sondou do kontemplácie nad protikladmi a dilemami, ktoré sú v nás hlboko skryté a môžu reflektovať existenciálny stav, kedy stojíme zoči voči našej morálke.

 

 

Komunita (nie) len pre Ukrajincov*ky?

Prvým stretnutím v rámci festivalu bola tzv. „tvůrčí lekce“ Nytru a Nowotarského. Snažili sa priblížiť postupy a metódy, ktoré aplikovali pri práci s účastníctvom projektu. To po krátkej rozprave prezentovali aj prakticky. Nowotarski ako ukrajinský režisér pôsobiaci aj v českom kontexte zo svojej pozície konštatoval, že Ukrajinci*ky dokážu ľahšie zdieľať svoje intímne pocity či prežitky s inými ľuďmi. Práve to sa stalo podhubím pre ich prácu. Preto sme všetci*ky zúčastnení*é dostali za úlohu sformulovať tému, ktorá nás v poslednej dobe najviac sužuje. Tí*tie odvážnejší*ie vyslovili svoje témy nahlas a následne sme dostali pokyn pridať sa k človeku, ktorého myšlienka s nami zarezonovala najviac. Ďalšie zadanie bolo jednoduché. V skupine sme mali vymyslieť formálne umelecké spracovanie určenej témy v akomkoľvek médiu.

Osobne som v rámci tohto workshopu zistila, že pre mňa naozaj nie je prirodzené podobné veci zdieľať s celkom neznámymi ľuďmi. Pri diskusii o určenej téme a jej formálnom spracovaní som však pochopila princípy a úskalia vyplývajúce z dobrovoľného umeleckého zapájania sa do podobných aktivít. Podstatou je otvorený dialóg, ktorý produkuje spoločné nápady, čím postupne vzniká kolektív autorstva.

V rámci festivalu prebehli ďalšie dve diskusie (Sdílecí debata o formách komunitního divadla a Jaký to všechno mělo smysl? – diskusní reflexe zkušenosti projektu NVS). Ako spomínaná otvorená lekcia, aj tieto boli o zdieľaní znalostí z umeleckej práce.

Piatková debata sa odohrala v kruhu ľudí z divadelnej praxe, ktorí majú skúsenosť s prácou so špecifickými sociálnymi skupinami. T.j. Fedir Kis a Zuzana Šklíbová (Institut nesvobody), Jana Žáčková a Tibor Kotlár (Hořká jehla), Jaromír Strahovský (dramaterapeutické improvizácie pre marginalizovaných ľudí), David Zelinka (Teď, nádech a leť) a samozrejme Max Nowotarski a Matěj Nytra (Než válka skončí). Každý*á z prítomných predstavil*a svoju činnosť, motiváciu a skúsenosti v kontexte divadla ako nástroja  na zvyšovanie inklúzie v spoločnosti. To otvorilo priestor pre diskusiu o rozličných aspektoch tvorby, ako napríklad diváckej rozmanitosti, obohatenia všetkých zúčastnených ľudí či nadobúdanie tolerantnosti voči „nepraktickým“ nápadom účinkujúcich atď. Hostia*tky debatovali aj po skončení oficiálnej diskusie, ktorá sa preklopila do spontánneho networkingu.

 

 

Do dramaturgickej línie diskusií by sa dala zaradiť aj prezentácia novovznikajúcej knihy Saši Uhlovej V pasti české pomoci. Uhlová je novinárka známa hlavne vďaka denníku Alarm a jej reportážnym knihám o vykorisťovaní ľudí na nízkoplatených pozíciách bez potreby kvalifikácie (Hrdinové kapitalistické práce, Hrdinové kapitalistické práce v Evropě). Potom, čo autorka uviedla knihu, sa odohrala aj krátka diskusia s publikom, ktorá poodhalila ďalšiu vrstvu dialógu o tom, aké dôsledky má vojna na životy Ukrajincov. Zatiaľ čo sa v predošlých diskusiách otvárali osobné problémy v súvislosti so stratou domova a následné vyrovnávanie sa s danou realitou skrz „terapiu“ umením, prezentácia Saši Uhlovej otvorila sociálnu a ekonomickú stránku života mnohých Ukrajincov*niek. S tým priamo súvisí aj systémové zlyhanie štátu, keď sa títo ľudia okrem iného ocitnú v šedej ekonomike.

V ďalšej z diskusií Jaký to všechno mělo smysl? Max Nowotarski, Matěj Nytra a iniciátor projektu David Oplatek reflektovali úskalia a pozitívne výsledky celého projektu, ktorý trval od jari 2024 a zavŕšil sa daným festivalom túto jeseň. Čiastočne sa dotkli aj otázky, kto je diváctvom festivalu. Jeden z tvorcov podotkol, že jeho českí známi poväčšine pozvanie na festival odmietli. V rámci intenzívneho štvordňového programu som si aj ja kládla otázku, prečo na podujatia prichádzala primárne komunita ľudí z Ukrajiny, keď festival bol prístupný skôr pre majoritu z Brna. Aj účastníctvo (až na menšie, dramaturgicky opodstatnené výnimky) predsa hovorilo v českom jazyku. Prestali sa ľudia zaujímať o Ukrajinu? Stali sa voči vojne otupení? Alebo pozornosť investujú do iných svetových konfliktov?

Osobne si myslím, že strata záujmu voči stále pretrvávajúcim konfliktom je nielen v neprospech ľudí, ktorých sa to priamo dotýka, ale vo výsledku aj nás samých. Idealizmus a ani fatalizmus nie sú prevažne užitočné. Aj keď väčšina z nás o bájnej harmónii medzi týmito dvoma polohami môže len snívať, nemali by sme zabúdať na citlivosť a otvorenosť voči svojmu okoliu. Empatia nás udržuje bdelých a bráni nám skĺznuť do ľahostajnosti. V bdelom stave je predsa len jednoduchšie vypozorovať podobné hrozby, ktoré sa môžu týkať aj nás. Pretože sme aj my ozaj v bezpečí?

Čo vyplynulo z diskusie a napokon aj presiaklo do môjho zážitku z festivalu, bol silný komunitný rozmer projektu. Nešlo ani tak o výsledné „produkty“, ktoré by vyžadovali kritické kvalitatívno-estetické posúdenie. Počas festivalu sa ukázal ako dôležitý najmä samotný proces tvorby, vďaka ktorému sa medzi týmito ľuďmi vytvorili priateľské väzby. Mali priestor hovoriť o traume z vojny a organizátori pre nich vytvoril podmienky, v ktorých mohli tieto skúsenosti transformovať do rôznych umeleckých foriem. Keď majú príležitosť zaznieť, ich výpovede sú stále živé a hlasné.

Asi najdôležitejšia téza, ktorá vyplynula z môjho pozorovania, ale v parafráze zaznela aj počas diskusie so Sašou Uhlovou, bola, že v integrácii sú najdôležitejšie sociálne väzby. V zásade veľmi triviálna myšlienka. Ale bez jej realizácie sa de facto nikto nemôže cítiť dobre, nieto ešte žiť dôstojne v cudzej krajine.

 

Laura Genčúrová